Jean-Marie Le Pen, 'záchranca Západu'

Autor: Martin Chudík | 24.5.2011 o 13:45 | Karma článku: 3,78 | Prečítané:  1485x

Kedykoľvek sa v novinách objaví informácia o Le Penovi alebo francúzskom Národnom Fronte, v diskusii sa vždy objaví skupina našich - väčšinou nulokarmových - kamarátov a dookola opakuje tú istú pesničku: FN a jeho-až-donedávna-predseda sú jedinou nádejou proti islamizácii Európy, stelesnenie 'zdravého rozumu' voči 'bruselským technokratom' a skorumpovaným politikom, posledná obrana pred 'národnou a kultúrnou samovraždou európskej civilizácie'. A keďže mam francúzsku radikálnu pravicu z duše rád a jej už zhruba 150 ročná bohatá tradícia predstavuje nevyčerpateľnú studnicu poznania [1], veľkodušne som sa rozhodol že sa s tými zopár čitateľmi tohto blogpostu podelím o pár zaujímavých faktov o tomto záchrancovi našej civilizácie a jeho strane.

Jean-Marie Le Pen istým spôsobom stelesňuje väčšiu časť vývoja povojnovej radikálnej pravice vo Francúzsku; následne je mierne obtiažne pochopiť jeho osobnosť a politickú dráhu bez znalosti jej dejín a širšieho kontextu.

Slogan Národného Frontu Travail, Famille, Patrie [Práca,Rodina,Vlasť] je jasnou ozvenou vichystického režimu. Keď Le Pen žiada o prevoz Pétainových pozostatkov do pevnosti Douaumont pri Verdune, keď odsudzuje 'lži o našej histórii' a 'nespravodlivosť našich zákonov', pokračuje v tradícii Isorniho, Bardécha a iných historických revizionistov a apologétov État Francais. Heslá La France aux Francais [Francúzsko Francúzom] alebo Les Francais d'abord [Najprv Francúzi] sú ako vystrihnuté z pamfletov Drumonta; keď FN apeluje na 'zdravé inštinkty obyčajných ľudí proti oligarchickým elitám', opakuje tézy Barrèsa a Maurrasa; keď žiada silnú exekutívu a ľudové referendá apeluje na tradíciu, ktorá siaha až k bonapartizmu a Boulangerovi; a keď brojí proti 'fiškálnej inkvizícii' a 'skorumpovaným politikom odtrhnutým od reality' oprašuje poujadistické heslá. [2]

A keď sa napriek všetkým snahám o zachovanie fasády rešpektovanej politickej strany niekto z FN neudrží a zahorí spravodlivým hnevom proti 'anonymným predstaviteľom globálneho kapitalizmu', proti 'židovskej internacionále', 'tajným silám a záujmom' a 'protifrancúzskym konšpiráciám', keď varuje proti 'projektu genocídy', ktorý proti Francúzsku spriada istá loby, proti 'Bilderbergu' a medzinárodným organizáciám ako stelesneniu medzinárodných konšpirácií, nuž, čo iné počuje znalec než stokrát obohratú variáciu paranoje, ktorá je radikálnej pravici vlastná?

Úvodom na ujasnenie: článok nie je rozborom ideológie FN, ani opisom jej vývoja, ani 'nedokazuje,' že Le Pen alebo FN sú fašistickí alebo čokoľvek iné (všeobecné tézy, žiadny empirický podklad). Ale Le Penova politická dráha a ľudia, s ktorými sa počas nej stretával, predstavujú takú milú heuristiku na zistenie, že s týmto údajným záchrancom našej civilizácie nebude všetko s kostolným poriadkom. Avanti!

Jean-Marie Le Pen, narodený v Bretónsku v konzervatívnom a katolíckom prostredí 'ľudovej a vlasteneckej pravice', je v povojnových dejinách radikálnej pravice takmer všadeprítomný: od jej snáh o svoju relegitimizáciu po Oslobodení a konci vojny, pokračujúc obhajobou zachovania francúzskej nadvlády nad Indočínou a Algérie française, cez epizódu poujadizmu a kampaň Tixier-Vignancoura, po ideologické premeny 60. rokov a nástup metapolitickej Nouvelle Droite, až po vstup do politickej volebnej arény Piatej republiky.

Už v roku 1948 si Le Pen ako študent práva predávajúci maurrasovský, pro-pétainstický týždenník Aspects de la France našiel cestu do policajných záznamov, vedený ako 'monarchistický radikál.' Že ho v tomto období priťahovala Maurrasova ideológia integrálneho nacionalizmu nie je vzhľadom na jeho mladosť príliš prekvapivé - Action Française bola polstoročie didaktickým a intelektuálnym centrom radikálnej antidemokratickej pravice vo Francúzsku a režim z Vichy bol jej apoteózou. O pár rokov neskôr (1951) sa Le Pen zúčastnil na volebnej kampani Isorniho [áno to je ten pán, ktorý obhajoval Pétaina a Brasillacha] pétainistickej strany UNIR, ktorá bola prvým aj posledným pokusom o získanie volebnej legitimity na otvorene pétainistickej platforme a priviedla Le Pena do kontaktu s vichystickými ultras.

Po ukončení štúdií v roku 1953 narukoval Le Pen okamžite do armády, aby 'zabránil komunistom zmocniť sa francúzskej Ázie'; do Indočíny ale prišiel príliš neskoro (júl 1954) na to, aby zažil katastrofu v Dien Bien Phu. Porážku Francúzov považoval za zlyhanie politikov; francúzska 'vnútorná záležitosť' alias krvavá občianska vojna v Alžírsku (1954-1962) toto presvedčenie iba potvrdila. Z čias alžírsko-francúzskeho konfliktu (ktorého sa zúčastnil) mimochodom pochádza aj jeden z Le Penových pamätných výrokov: "Mučil som, pretože to bolo nutné." Vojna sa musí viesť, prehlásil, nie v súlade s 'hypercivilizovaným systémom liberálnych hodnôt', ale za použitia 'prostriedkov, ktoré sú nevyhnutné k víťazstvu.' A zvíťaziť podľa Le Pena nevyhnutné bolo: podobne ako Indočína bolo Alžírsko iba časťou celosvetového konfliktu medzi komunistickou hegemóniou a slobodným svetom.

Medzi Indočínou a Alžírskom organizoval Le Pen svoju prvú 'stranu', Jeunes Indépendants de Paris (JIP), ktorá ho priviedla do kontaktu s predstaviteľmi extrémnej pravice ako boli napríklad Charles Luca, označujúci sa za národného socialistu, alebo Jean-Gilles Malliarakis, jeden s predných predstaviteľov extrémne pravicového aktivizmu počas Piatej republiky.

A netreba zabudnúť na poujadizmus, túto francúzsku obdobu Tea Party [no, plus mínus], ktorá sa v čase, keď sa s ňou Le Pen dostal do kontaktu, zmenila zo socioekonomickej záujmovej skupiny na extrémnu pravicovú silu. Poujadizmus je zo všetkých povojnových hnutí radikálnej pravice asi najzvláštnejšie, ale Pierre Poujade aj Le Pen zdielali mnoho podobného: útoky proti skorumpovanému politickému systému, dôraz na tradičné hodnoty, talent pre demagógiu, zdôrazňovanie aktivizmu pred ideológiou a, samozrejme, úsilie o zachovanie Algérie française. Le Pen pre poujadizmus fungoval ako orateur national a riadil mládežnícku odnož poujadistickej strany UDCA, UDJF.

Poujadizmus čoskoro stratil silu a zmizol z politickej scény, ale alžírsky konflikt sa akurát rozbiehal naplno: teror a mučenie, armádne pokusy o prevrat v Alžírsku a Francúzsku, polovojenský terorizmus OAS, radikalizmus pieds-noirs. [3] Le Pen počas trvania konfliktu organizoval dve politické zoskupenie, FNC a FNAF.

Tieto roky plné aktivity priniesli Le Penovi celú sieť zaujímavých politických a iných kontaktov: Otto Skorzeny, Juan Perón, ktorého Le Pen stretol v madridskom exile spolu s hŕbou utečencov pred gaullistickou spravodlivosťou, ďalej mnoho z najradikálnejších zástancov francúzskeho Alžírska - Pascal Arrighi, Pierre Sergent, Edouard Frédéric-Dupont, Roger Holeindre, ktorí sa neskôr objavili aj medzi členmi FN. A zoznam budúcich postáv v FN pokračuje: Paul Malagutti, bývalý člen Doriotovej fašistickej PPF odsúdený na smrť in absentia v roku 1945 za účasť na popravách členov FFI Gestapom, dobrovoľník LVF a ďaľší člen PPF André Dufraisse ('strýko Panzer').

Po Alžírsku, ktoré, povedzme si na rovinu, nedopadlo pre radikálnu pravicu úplne najšťastnejšie, prišla ďalšia nádej - referendum o priamej voľbe prezidenta z októbra 1962 a s ním pre radikálnu pravicu dar z nebies - príležitosť šíriť svoje posolstvo za peniaze daňových poplatníkov, garantovaná účasť v rádiu a televízii, proste mokrý sen každej svojstojnej pospolitosti. Kandidátom radikálnej pravice bol Jean-Louis Tixier-Vignancour, Le Pen bol manažér jeho politickej kampane.

Zoznam ľudí zaangažovaných do Tixierovej kampanie je ako Who's Who radikálnej pravice z tých čias: vichystickí nostalgici, pohrobkovia Action Francaise a poujadizmu, fašisti, kolaboracionisti štýlu veterána Waffen-SS Léona Gaultiera a Victora Barthelémyho, členovia hnutí Occident a Europe-Action, sem tam nejaký ten cagoulard. Skoro ako gymnaziálna stretávka po 20 rokoch. Nakoniec nevydalo.

Po neúspechu Tixierovej kampane a strate svojho poslaneckého mandátu sa Le Pen nejaký čas bohumilo venoval komerčným záľubám a spolu s Pierrom Durandom a už spomínaným členom Milice a Waffen-SS Léonom Gaultierom založil Société d’Etudes et de Relations Publiques (SERP). Táto altruisticky zameraná spoločnosť vydávala, napríklad, zbierky nacistických prejavov a piesní. Le Pen si za to neomylne vyslúžil pokutu ako 'obhajca vojnových zločinov' a na svoju obranu uviedol nasledovné: 'ateizmus vo Francúzsku stúpa závratnou mierou'; Francúzi 'opäť potrebujú morálny poriadok'. 'Člen SS v uniforme je tak trochu ako kňaž v sutane.'

A nakoniec prišiel Front National, 'naša príležitosť preniknúť von z geta', stratégia, ktorá mala umožniť 'národnej opozícii' preniknúť do demokratického systému a potom 'použiť všetky metódy na uskutočnenie ľudovej národnej revolúcie' [slová Ordre Nouveau]. FN bol od začiatku pestrou zmesou najrôznejších frakcií a hnutí a Le Pen so svojimi skúsenosťami niekoho, kto ich vie udržať v jednom košiari, aby tak FN nepostihol osud hašterivých a večne sa štiepiacich ministrán extrémnej pravice, bol ideálny kandidát na lídra.

Na začiatku viedol FN šesťčlenný politický výbor: Le Pen, François Brigneau, bývalý člen Milice, člen Déatovho vojnového fašistického RNP a hybná sila v Ordre Nouveau, Alain Robert, jedna z vedúcich osobností v hnutiach Occident, Ordre Nouveau a GUD, Roger Holeindre, veterán OAS, Pierre Bousquet, člen Bucardovej fašistickej Parti Franciste, dobrovoľník Waffen-SS a radikál v hnutiach Jeune Nation a Europe-Action, a Pierre Durand, už spomínaný Le Penov priateľ zo SERP.

Mnohí ďalší zaujímaví ľudia sa skôr či neskôr dostali do orbitu FN: Victor Barthelémy, pravá ruka Doriota a jeho fašistickej PPF a LVF, François Duprat, predstaviteľ mladšej generácie radikálov a veterán zo Jeune Nation, FEN, Occident a Ordre Nouveau, popierač holokaustu a obhajca 'protiboľševického' ťaženia Waffen-SS, Mark Fredriksen a jeho neonacistiká FANE, Jean-Pierre Stirbois a jeho solidaristická frakcia hlásajúca neokorporativistickú tretiu cestu medzi kapitalizmom a komunizmom ('revolučne anti-demokratická, anti-materialistická, anti-marxistická, anti-americká a anti-sionistická'), Sixte-Henri de Bourbon-Parme, uchádzač o francúzsky trón, alebo plukovník Pierre Chateau-Jobert, člen OAS a 'katolícky križiak.'

A aby sme teda ani katolíkov nenechali ladom - anti-modernistickí integristi boli vo FN vplyvnou silou: jednak nasledovníci Marcela Lefebvra a ich Fraternité Saint-Pie X a na druhej strane nábožensko-politické hnutie Renaissance Catholique s mládežníckym krídlom Mouvement de la Jeunesse Catholique. Bernard Antony bol osobou, ktorá otvorila FN ich vplyvu a ktorá dostala do sféry FN periodiká ako ultrakonzervatívny Présent a hnutia ako boli Chrétienté-Solidarité and the Comités d’Action Politique et Sociale (CAPS). Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ, zdá sa.

Zopakujem ešte len tak pre istotu, že FN bol vždy zmesou najrôznejších tendencii radikálnej pravice vo francúzsku - pétainisti, fašisti a neofašisti, kolaboracionisti, autoritárski nacionalisti, revoluční nacionalisti a euronacionalisti, cagoulardi, členovia OAS, poujadisti, tixieristi, sem tam nejaký ten intelektuál z Nouvelle Droite, zástanci kolonializmu, fundamentalistickí katolíci, neopohania (zase Nouvelle Droite). Nie všetky vo FN existovali súčasne - mnohé frakcie odchádzali alebo boli odídené, z najrôznejších dôvodov. FN má už cez 30 rokov a ako strana sa vždy snažila o entryisme a notabilisation, o to, aby vyzerala ako rešpektovaná pravicová strana, a často k sebe priťahovala ľudí, nezriedka vplyvných a významných, z demokratických pravicových zoskupení. [4]

Ale akokoľvek pekne a moderne dokáže podať svoje posolstvo, akokoľvek sa FN oficiálne vzdiali od svojich počiatkov, vždy je dobré mať na pamäti, že odkaz a ideológia, ktoré hlása majú veľmi dlhú tradíciu. A aká hlboko slobodná ideológia to asi bude keď sa k nej, mutatis mutandis, hlásia všetci tí, ktorých som tu uviedol?

---

[1] a požierača času a peňazí. Následne, ak sa ma ktokoľvek spýta na zmysel tohto článku, ide rovno do ignore listu.
[2] nemienim tu dávať podrobné bibliografické odkazy, aj tak si to nezaslúžite; celkový zoznam mnou používanej literatúry ako vždy tu
[3] no dobre, tak jeden odkaz. Vynikajúcou knihou, ktorá popisuje celý konflikt je Alistair Horne: A Savage War of Peace: Algeria 1954-1962
[4] analýza FN a jej ne/úspechov z pohľadu politického priestoru je vôbec super vec, plná potenciálne veľmi užitočných informácií, ako zastaviť vzostup elektorálnej radikálnej pravice

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?