Martin Chudík
Keď je pár riadkov výstižnejších ako kniha
To all the half-believers of our casual creeds.
To all the half-believers of our casual creeds.
Keď som pred zhruba polrokom čítal knihu od Tonyho Judta Povojnová Európa : História po roku 1945 narazil som na zaujímavú pasáž o povojnovom využívaní princípov eugeniky a rasovej hygieny v škandinávskych krajinách.
Spomenul som si nedávno na jeden úžasný rozhovor, ktorý kedysi uverejnil Respekt s Evou Holubovou. Hovorila v ňom okrem iného o svojom otcovi, obsadení Rusmi a Milade Horákovej. Tu je úryvok.
V 30-tych rokoch 20. storočia Francúzsko, Británia a ďalšie európske krajiny nečinne pozorovali nástup Hitlera k moci a jeho vytrvalé snahy obchádzať dohodu z Versailles a budovať nemeckú armádu. Nespravili s tým nič.
Sme zvláštna generácia. Narodili sme sa na počiatku 80-tych rokov a v čase zmeny režimu sme boli ešte príliš mladí - ja sám som vtedy mal 6 rokov. Moje spomienky na komunizmus sa obmedzujú na dávanie vlajočiek do okien na 1. mája a radosť z toho, že v tento skvelý deň sa dá kúpiť aj to, čo inokedy nie. Vraj som v dave vykrikoval „Nech žije komunizmus!“. Pamätám si ešte na ten nevkusný úbor na telesnú výchovu - červené trenky, tielko a cvičky - a na dlhé rady pred obchodom, keď šla mama kúpiť v sobotu potraviny.
Aspoň podľa ideologického prevýchovného programu univerzity v Delaware, ktorý museli povinne absolvovať všetci noví študenti. Univerzita sa totiž rozhodla, že názory študentov sú málo progresívne.