Ako (ne)chápať fašizmus (I)

Autor: Martin Chudík | 30.9.2009 o 10:10 | Karma článku: 5,18 | Prečítané:  1791x

Svätý Augustín vraj raz poznamenal, že vie, čo je to čas, pokiaľ ho niekto nepožiada, aby ho definoval. Fašizmus je na tom zrejme podobne. Dovolím si bohorovne tvrdiť, že prakticky všetci (dvaja) čitatelia tohto blogpostu, bez ohľadu na ich vzdelanie a politický postoj, inštinktívne vedia – alebo si aspoň myslia, že vedia – čo je to fašizmus, a že definícia nedefinícia, spoznajú ho keď ho uvidia.

Ale ak by boli ctení čitatelia požiadaní, aby previedli svoje intuitívne chápanie fašizmu do vlastnej definície, a túto potom zverejnili, veľmi rýchlo by sme zistili, že ich definície sa jedna od druhej až pozoruhodne líšia. Je to zvláštny záver, keď zoberieme do úvahy, že väčšina verejnosti sa zhodne na tom, že sa jedná o jeden z najdôležitejších fenoménov minulého storočia a keď nás každý druhý deň niekto nabubrale bombarduje citátmi o nepoznaní vlastnej histórie a odsúdení ju opakovať.

Tak sa potom na (nielen) slovenskom (nielen) internete dozvedáme zhusta si protirečiace veci. Pre niektorých jednoduchších ekonomických liberálov je fašistom každý socialista, pre ešte jednoduchších ľavičiarov zas každý pravičiar. Konzervatívci považujú radikálnych ekoaktivistov za ekofašistov a radikálne feministky za feminacistky; naviac sú podľa radikálnych pro-life aktivistov všetci, kto sú za potraty tak či onak podobní s nacistami, veď eutanázia. Fašistické sú – tak sa dozvedáme – USA, fašistický – a čo fašistický, rovno nacistický – je Izrael. Fašizmus je stotožňovaný raz s kapitalizmom – dnes už teda rovno s neoliberalizmom – a raz so štátnym plánovaním, či už vo forme Roosveltovho New Dealu alebo Barracka Obamu alebo čohokoľvek vhodného. Národný socialista je Fico, národný socialista je Hitler (s nevysloveným záverom, ktorý sa sem-tam objavuje v našich diskusiách). Raz je katolícka cirkev totalitná inštitúcia, inokedy voči totalitarizmu neohrozene bojuje. Fašista je Bush, Franco, František Šebej, Lukáš Krivošík a zrejme aj Matka Tereza. Komunizmus a fašizmus sú raz revoluční bratia, raz apokalyptickí súperi. Prosto povedané, raz je fašizmus pravicový, raz ľavicový, až pozoruhodne často podľa ideového presvedčenia toho, kto podobný názor hlása [1]

Následne si potom môžeme prečítať o tom istom probléme napríklad toto, toto, toto, toto alebo toto, aby sme ostali pri relatívne malej vzorke. A na malú ukážku zahraničného skutočne 'odborného' názoru, prečítajte si tento článok od Naomi Wolf.

Na jednej úrovni je takéto niečo pravdaže málo prekvapujúce. Fašizmus je dokonalá politická nadávka a ktokoľvek je týmto pojmom označkovaný je okamžite spojený so všetkým negatívnym, čo je v ľudovom povedomí (a podvedomí) spojené s fašizmom a nacizmom a väčšinou sa okamžite začne brániť. Thomas Sowell takýto postup výstižne nazval pre-empting the discussion, niečo ako zabránenie zmysluplnej diskusii ešte pred jej začiatkom.

Roger Kimball to v jednej, s našim problémom nesúvisiacej, knihe pozoruhodne vystihol, a dovolím si ho parafrázovať, aj keď Kimball pôvodne nehovoril o fašizme ale puritánstve:

castigating someone as a "fascist" is a great example of our collective eagerness to disparage without knowledge or information about the thing disparaged, when the reward is the pleasure of sharing  an attitude one knows is socially approved.

Ale odhliadnuc od dobrého pocitu, ktorý máme, keď označíme našeho ideového súpera (najlepšie z anonymnej pozície) za nacistu, fašistu, boľševika, alebo komunistu, v našom prípade je problém o dosť zložitejší, odhliadnuc od nebezpečnej trivializácie daných pojmov na úroveň vágneho pejoratíva.

Takýchto úplne protichodných definícií fašizmu je totiž – ak už teda ostaneme v našich končinách – český a slovenský internet plný, a zďaleka sa nie vždy jedná o polemické agitky a šantenie v diskusiách. Také niečo ale naznačuje, že fašizmus je na pochopenie oveľa náročnejší než iné ideové systémy. [2] Dôvodov je nespočetné množstvo.

Aby sme si na začiatku ujasnili jeden drobný problém, nezanedbateľná väčšina osočovania a stotožňovania niekoho s fašistami (alebo vlastne s kýmkoľvek vhodným) je výsledkom úplne skratovej logiky. Vybrať si z komplexného fenoménu práve tú časť, ktorá sa mi hodí a túto používať ako meradlo toho, kto je a nie je fašistom je ako stotožniť Roosevelta so Stalinom len preto, že obaja bojovali proti japonskému imperializmu a Hitlerovi, a z metodologického hľadiska je takýto postup úplne smiešny. Naviac sa ľahko môže obrátiť proti tomu, kto ho používa - uvedeným postupom sa totiž dá za fašistu označiť skutočne kdekto.

Nejdem tu a teraz riešiť podrobnosti tohto konkrétneho problému, na to bude niektorý z budúcich článkov; stačí len povedať, že na to, aby bol takýto postup legitímny, je nutné stanoviť, či je uvedený prvok fašistickej ideológie jej definičným prvkom. V opačnom prípade – dovedené do extrému – by totiž stačilo nájsť akýkoľvek prienik medzi dvoma ideovými systémami na to, aby sme ich označili za identické. Takto formulované je snáď jasné o akú sprostosť sa jedná; je to ako povedať, že množiny A a B sú identické len preto, že majú spoločný nenulový prienik.

Ak teda niekto označí za fašistov socialistov, pretože tvrdí, že hospodársky intervencionizmus je spoločnou črtou jedných aj druhých, hovorí vlastne, že zasahovanie do hospodárstva je definičnou črtou jedných aj druhých a teda dostatočným dôvodom na ich stotožnenie.

Keď niekto označí za fašistu Georga Busha Jr., robí tak napríklad zrejme preto – ak predpokladáme, že argumentuje férovo – že považuje trebárs expanzionizmus za črtu pre Bushovu politiku a fašizmus natoľko podstatnú, že je možné ich následne legitímne stotožniť.

To, ktoré prvky fašizmu sú definičné (a teda nie okrajové) je teda pri tomto probléme hneď druhá podstatná otázka, otázka, ktorá úzko súvisí s konštrukciou uspokojivej definície fašizmu, a to je problém tak široký a zložitý, že naň nateraz môžete rovno zabudnúť.

Pred jeho vyriešením je totiž nutné si vyjasniť celú kopu – čo kopu, celé Himaláje – metodologických aj iných problémov, o ktorých väčšina bežných smrteľníkov nemá ani tušenia [3], ale bez ktorých sa nie je možné pohnúť zmysluplne ďalej. Totiž vôbec každá otázka ohľadom fašizmu je a priori zaťažená problémami, ktoré sú oveľa väčšie než pri štúdii ostatných ideológií a než sa tieto vyriešia – alebo skromnejšie povedané, aspoň než sa o nich vedome vie – jednoducho nie je možné fašizmus reálne pochopiť.

---

 

 

Takže áno, tento článok má byť len úvodom k podrobnejšiemu rozboru danej problematiky. Nudiť vás teda budem aj naďalej. Ak sa pýtate, odkiaľ beriem svoje presvedčenie, že som danej téme zbehlejší než iní a teda ich môžem bohorovne hodnotiť, nuž, mohol by tu podať obšírnu odpoveď, ale keďže by bol potom článok taký dlhý, že by ho už okrem mňa asi nikto nečítal, bude vám musieť postačiť moja používaná bibliografia. Iste, množstvo prečítaných kníh samo o sebe nikoho múdrym nespraví. Ale to je aspoň prvý krok.

[1] celkom poučné su napríklad zúrivé [a povrchné] spory medzi našimi horlivými konzervatívcami a ľavičiarmi o to, či bol španielsky frankistický režim konzervatívne-autoritársky alebo fašistický, a o to, kto "zavinil" španielsku občiansku vojnu
[2] a nie je to len problém laickej verejnosti. Akademická oblasť fašistických štúdií je od svojho počiatku v 60-tych rokoch labyrintom protichodných a sporných interpretácií a džungľou metodologických problémov.
[3] to nemá implikovať, že by som bol (polo)boh, ale prosto fakt, že väčšina ľudí sa nad danou problematikou systematicky nezamýšľa

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nezabudli sme a nesmieme zabudnúť

Dnes si pripomíname, prečo je dôležité, aby sa z našej pamäti nestratili príbehy z čias vojny.

ONLINE: Sagan začína na Giro d'Italia. Pôjde pred favoritmi na ružový dres

Peter Sagan dnes ide 1. etapu na Giro d'Italia 2021. Sledujte ju live cez online prenos.


Už ste čítali?