(poznámka: áno nabudúce to už skutočne vážne fakt bude aj k veci)
Nie je celé toto teoretizovanie trochu zbytočné, nie je to len zábavka akademikov odtrhnutých od reálneho života? Načo si lámať hlavu tvorbou modelov a konceptov, načo tie zúrivé akademické diskusie o tom, či je nejaká teória príliš ideocentrická, či je táto alebo tamtá metodológia legitímna, či sa zamerať na materialistické a socio-politické režimové modely alebo používať abstraktnejšie ideálne-typické koncepty? *
Nie, teoretizovanie to zbytočné nie je, nie to ani zábavka a lámať si hlavu treba, a rovnako treba stále viesť ostré debaty. Prečo?
'Grey, grey is all theory' exclaims Goethe in expressing Faust's longing for the understanding which comes from 'lived' experience. Unfortunately, generic fascism cannot be conceptualized, let alone comprehended, unless it is investigated with an appropriate theoretic apparatus. [1]
Fašizmus sa veľmi dlho po II. svetovej vojne vymykal hlbšiemu chápaniu. Pre marxistov bol stelesnením poslednej fázy monopolistického kapitalizmu. Podľa oficiálnej komunistickej definície z roku 1935 bol „otvorenou teroristickou diktatúrou najreakcionárskejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších prvkov finančného kapitálu.“
Pre liberálnych historikov zas fašizmus predstavoval aberáciu, omyl v európskych dejinách, ktoré mali kráčať smerom k večnému pokroku. Tak bol fašizmus označený napríklad za „revolúciu nihilizmu“ (Rauschning) alebo „historickú zátvorku“ (Croce), niečo, čo do dejín vlastne ani nemalo patriť. Jeden historik označil nacizmus za „bestial nordic nonsense“. Myšlienka, že by fašizmus mohol byť integrálnou súčasťou histórie civilizácie, ktorá bola považovaná za vysoko sofistikovanú a kultúrnu, napadla málokomu.
Na fašizme naviac pretrvával [a pretrváva] tieň vojny, ktorá jeho meno spravila synonymom pre všetko, čo Európa začila počas rokov 1939-1945. Antifašizmus bol legitimizačným prvkom nejedného povojnového režimu**. Fašizmus bol prosto dejinná odchýlka, niečo zlé a nezasluhujúce si hlbšie chápanie, produkt osobných psychopatológií. Fašistická ideológia – ak sa vôbec pripustila jej existencia – sa považovala len za cynickú zásterku pre brutálnu diktatúru, chaos protirečivých myšlienok alebo rovno estetizáciu politiky, ktorá mala proletariát odviesť od faktu, že je obeťou monopolistického kapitalizmu.
Problém tohto vývoja je, že sa fašizmus vôbec nesnažil pochopiť, akurát ho vpasovať do vlastného teleologického chápania dejín, či už je to chápanie marxistické alebo liberálne, alebo ho včleniť do vševysvetľujúcich metanaratívov v štýle voegelinovskej gnózy.
Je možné niečo zároveň pochopiť a odsúdiť? Znie to ako patetický citát z treťotriednej beletrie, ale v našom prípade je veľmi aktuálny. Tout comprendre, c’est tout pardonner, tvrdí francúzsky výrok. Jeden z najlepších súčasných teoretikov fašizmu ostro nesúhlasí: Tout comprendre, ce n’est pas tout pardonner.
I wanted simultaneously to understand Hanna’s crime and to condemn it. But it was too terrible for that. When I tried to understand it, I had the feeling I was failing to condemn it as it must be condemned. When I condemned it as it must be condemned, there was no room for understanding. [2]
Označiť fašizmus za zlo je pochopiteľný pavlovov reflex, ale je to prázdne gesto ak ten, kto odsudzuje nechápe, čo vlastne odsudzuje. A to je bod, v ktorom je prínos fašistických štúdií neoceniteľný: dnes už totiž vieme, že fašizmus nebol žiadnym dejinným omylom, ale integrálnou súčasťou európskej histórie, a takmer nič, s čím fašizmus prišiel nebolo novinkou, ale malo predvojnové korene. A hlavne, postupne vychádza najavo, že fašizmus bol len manifestáciou oveľa hlbšieho fenoménu, zvláštnou formou reakcie proti modernite. [3] Naviac, ak chceme určiť či a do akej miery je dnes neofašizmus hrozbou, nemôžeme operovať s pocitmi, ale treba si presne definovať objekt štúdia.
To je to, čo je na celej veci podstatné: predstaviť si pod fašizmom to, čo je reálne len jeho zľudovelou a triviálnou karikatúrou je príliš pohodlné. Možno zniem ako nepodarená karikatúra postmodernistu, ale ak má európska história obdobia rokov 1870-1945 nejakú význačnú vlastnosť, tak je ňou to, že sa nerada poddáva čiernobielemu videniu sveta a čím dlhšie sa v nej hrabete, tým vás viac znepokojuje to, čo nachádzate.
Nasledovný citát môj článok neblaho predĺži, takže ho už zrejme nikto nedočíta, ale je tak trefný a aktuálny, že ho sem proste musím dať.
What is the relationship of fascism to totalitarianism or ultra-right conservatism? Were Nazism or Peronism fascist movements? Were Franco or Salazar fascist leaders? Was Vichy a fascist regime? Are Le Pen's Front National, Fini's Alleanza Nationale or Zhirinovsky's Liberal Democratic Party of Russia fascist? (...) If fascism has changed since 1945, what are the essential traits which allow it still to be recognized?
Such questions cannot be answered without an explicit or implicit definition of fascism based on someting more articulate end empirically testable than a gut-feeling, for while most people believe instinctively that they know what fascism is, once verbalized their intuitions generally give rise to a wide range of nebulous and conflicting characterizations. Nor should it be assumed that these questions are purely rhetorical. Once journalists or politicians start asking what threat fascism poses to democracy, or what the USA, the EU or the new Russia can do to inhibit its spread, then some measure of agreement over the nature of the beast becomes a prerequisite for evaluating the overall situation and formulating policies to tackle it. [4]
Takže ešte raz: Nie, nejedná sa o prázdne teoretizovanie. A tout comprendre, ce n’est pas tout pardonner.
---
[1] a [4] nedávno, sediac doma na WC, som natrafil na tieto veľmi trefné citáty v Roger Griffin (ed.): International Fascism. Theories, Causes and the New Consensus, 1998. Áno, niekedy mám veľmi zvláštny výber záchodovej literatúry.
[2] citované z Bernhard Schlink: The Reader
[3] tento vývoj nie je len výsledkom štúdia fašizmu stricto sensu, ale ako som už spomínal aj radikálnej pravice, ľavice, politických náboženstiev a iných oborov; je napríklad úzko previazaný s analýzou európskej kultúry fin-de-siecle a problémom modernity a reakcie proti nej
* - jednou z výčitiek smerovaných voči niektorým teoretickým modelom fašizmu je napríklad aj to, že ho akýmsi spôsobom trivializujú, že sa, aby som parafrázoval Michaela Marrusa, jeho obete stratia v poznámkach pod čiarou. Takéto uvažovanie je podľa mňa chybné; vnímavý čitateľ si domyslí prečo.
** - oba tieto fakty čiastočne vysvetľujú, prečo je dané obdobie stále vnímané veľmi citlivo a je predmetom kontroverzií a sporov o pamäť a dejiny. Un passé qui ne passe pas a Die Vergangenheit die nich vergehen will sú oba veľmi trefným zrhnutím problému, ktorý majú (nielen) západoeurópske krajiny s vysporiadavaním sa so svojou minulosťou.
