Jakub Drábik: Fašizmus (2019)

Autor: Martin Chudík | 1.11.2019 o 19:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  404x

Fašizmus je nová kniha historika Jakuba Drábika, ktorý sa vo svojom výskume zaoberá štúdiom generického fašizmu (ako jeden z mála na Slovensku) a aktuálne pôsobí na Historickom ústave SAV.

Táto hutná, skoro 600-stranová publikácia si kladie neskromný ciel – priblížiť bežnému laikovi, ktorý nie je oboznámený s novším vývojom fašistických štúdií v anglofónnom priestore, aktuálny stav bádania a analýzy fašizmu z pohľadu ideológie, hnutí a režimov a pokúsiť sa zrozumiteľne vysvetliť podstatu fenoménu, ktorý sa takmer 50 rokov zdal byť zdrojom divoko rozdielnych teórií, kontroverzií, politickou nadávkou a bezobsažným pojmom zároveň.

Podarilo sa mu tento zámer naplniť?

Odpoveď je áno aj nie, a v značnej miere záleží, s akými očakávaniami túto knihu čítate.

Začnime tým jednoznačne pozitívnym.

V slovenskom (a českom) kontexte, kde sa analýza fašizmu končila v tom lepšom prípade pri Voegelinovi, Arendtovej a Noltem, totiž niekde na konci 50-tych a začiatku 60-tych rokov, je Drábikova kniha priam revolučným počinom. Citovaní autori sú v podstate who’s who všetkých zvučných mien oboru - Roger Griffin, Stanley Payne, Roger Eatwell, Phillip Morgan, Emilio Gentile, Ze’ev Sternhell, Juan Linz, Michael Mann, Eugen Weber, George Mosse, António Costa-Pinto, Constantin Iordachi, Aristotle Kallis, James Gregor a mnoho ďalších.

Že tak mladý historik dokázal syntetizovať tak ohromné množstvo materiálu je ohromujúce a nepochybujem, že na dlhé roky sa Fašizmus v našich krajoch stane štandardným materiálom, aký tu doteraz chýbal.

Autor, oboznámený s prakticky celou relevantnou historiografiou posledných šesťdesiatich rokov, sa  primárne opiera o teórie britského historika Rogera Griffina, ktorý nazerá na fašizmus ako na formu revolučného nacionalizmu, ktorého ideologickým jadrom a mýtom sú predstavy o úpadku spoločnosti a jej znovuzrodení v post-liberálnej forme.

Je priam nemožné dostatočne zdôrazniť, aké prelomové boli  Griffinove práce, publikované od začiatku 90-rokov, a ako široký (aj keď nutne nekompletný) konsenzus si postupom času vybudovali v akademickej komunite. Vďaka Drábikovi sa s ňou teraz môže oboznámiť aj bežný čitateľ.

Autor naviac používa pri analýze fašizmu princíp intelektuálnej empatie, ktorého priekopníkom bol historik George Mosse a ktorý zdôrazňuje aj Griffin samotný. Na rozdiel od napríklad liberálnych historikov, ktorí vo fašizme videli revolúciu nihilizmu a na rozdiel od marxistickej historiografie, ktorej vulgárnejší exponenti považovali fašistov za nástroj kapitalizmu v kríze, sa títo historici snažia pozerať na to, čo hovorili fašisti sami o sebe, čomu verili a čo ich motivovalo.

Kniha samotná je jasne inšpirovaná dvoma zo základných prác fašistických štúdií z 90. rokov – Payneovou A History of Fascism, 1914-1945 (ktorú má za cieľ prekonať) a Griffinovou The Nature of Fascism (na ktorej stavia). Z druhej si berie snahu o jasné metodologické vymedzenie, z prvej základnú štruktúru knihy. Po predhovore Rogera Griffina nasledujú úvodné kapitoly, ktoré fašizmus vysvetľujú a venujú sa jednotlivým aspektom Griffinovej metodológie a teórie a koreňom a inšpiráciám fašizmu.

Nasledujú príklady 4 fašistických hnutí – dvoch, ktoré uspeli a prevzali moc (Taliansko, Nemecko) a dvoch abortívnych (Anglicko, Československo). Knihu ukončuje kapitola o povojnovom fašizme, záver a zoznam literatúry.

Kniha, aj keď na pohľad rozsiahla, očividne nemá ambíciou byť celkovým historickým prehľadom fašistických ideológii, hnutí a režimov. Taliansko a Nemecko sú zahrnuté z jasného dôvodu – jedná sa o prípady, keď sa fašistické hnutia transformovali na režim. Anglicko bolo pridané zrejme preto, že bolo predmetom Drábikovho predchádzajúceho skúmania a monografií Mýtus o znovuzrození (Britská unie fašistů a její propaganda) a Fašista (Příběh sira Oswalda Mosleyho) a autor sa tak môže oprieť o extenzívne znalosti subjektu. Zaradenie medzivojnového Československa je rovnako veľmi dobrou voľbou, pretože sa jedná o nám blízky kontext, v celistvej podobe doteraz pravdepodobne nespísaný.

Kapitola o povojnovom vývoji fašizmu, opäť ale iba prevažne v štyroch sledovaných krajinách, je tiež jasné plus, už len kvôli nespornej relevancii pre súčasnosť (rovnakej téme sa venuje aj u nás dostupná Evropa v černých košilích od francúzskeho historika Pierra Milzu, z roku 2002, teda staršieho dáta). Obzvlášť treba vyzdvihnúť, že autor na aspoň niekoľkých stranách rozoberá metapolitický fenomén Novej Pravice. Rovnako vynikajúce je, že autor jasne označuje ĽSNS za neofašistickú až neonacistickú.

Ak ste teda niekto, kto doteraz o fašizme žiadnu štúdiu nečítal, verdikt je jasný - bežte do najbližšieho kníhkupectva a knihu si okamžite kúpte. Chybu určite neurobíte.

Po prečítaní knihy a pri pohľade na zoznam kapitol ale prichádzajú výhrady. Ak sa budú nasledujúce pasáže zdať príliš kritické, treba iba dodať, že je to preto, že kniha samotná má vysoké ciele – slovami z predhovoru, má ambíciu aktualizovať a prekonať jedno z najlepších pojednaní fašizmu na svete, už spomínanú publikáciu Stanleyho Payna.

Za prvé, v knihe bohužiaľ absentuje množstvo krajín a prípadových štúdií, ktoré sú pre skúmanie fašizmu často zásadné a objasňujú mnoho z jeho aspektov, ako napríklad Rumunsko, s pravdepodobne najzvláštnejším fašistickým hnutím v Európe, Maďarsko, Španielsko, a hlavne Francúzsko – áno presne to, rodisko, slovami Ze’eva Sternhella, revolučnej pravice, krajina, v ktorej sa veľmi jasne ukázali predvojnové prekurzory fašistickej ideológie a ktorá bola dávno pred rokom 1914 laboratóriom nedemokratických hnutí a pokusov o tretiu cestu, baštou antisemitizmu a rodiskom konceptu národného socializmu.

Táto absencia je očividne zámerná, aj keď jej dôvod plne vysvetlený nie je (dá sa predpokladať, že je to kvôli rozsahu knihy) a áno, kniha na pár miestach tieto krajiny a ich hnutia, režimy a intelektuálov v rýchlosti spomenie, je to ale v každom prípade tak zbežné, že to určite zďaleka nepostačuje.

Druhým a ešte vážnejším problémom je, že nie je úplne jasné, čím chce kniha ako celok vlastne byť. Ak chce fungovať ako náčrt špecifickej teórie fašizmu, následne pretavený do prípadových štúdií, ktoré ju majú osvetliť a validovať na konkrétnych príkladoch, potom nie je úplne zrejmé, prečo majú kapitoly jednotlivých krajín chronologický a čiastočne naratívny charakter, ktorý naviac nemôže ísť príliš do hĺbky – v prípade Talianska a Nemecka je obdobie od konca 1. svetovej vojny až do pádu režimu zhustené do cca 100-130 strán pre každú krajinu. Takýto rozsah nedáva žiadny priestor na viac ako zbežný prehľad,  a aj keď sa autor pomerne často snaží ilustrovať základné komponenty svojej definície - napríklad poukazovaním na presvedčenie fašistov o dekadencii a úpadku spoločnosti a na ich nádeje na jej ultranacionalistickú obrodu, alebo ich snahu o vytvorenie nového človeka – zostáva otázka, či to nebolo možné na oveľa menšom priestore a akú pridanú hodnotu takáto štruktúra má. Na obranu autora ale treba doplniť, že napriek obmedzenému priestoru obsahujú tieto kapitoly množstvo zaujímavých postrehov a faktov.

Rovnako zlé je, že toto zhustenie spôsobuje, že množstvo zaujímavých konceptuálnych a historických postrehov – interakcie medzi konzervatívcami a fašistami, fašizmus ako latecomer v politickom priestore, hnutie verzus režim, vzťahy s náboženstvom a cirkvami, sakralizácia politiky, koncept totalitarizmu, komparácia nacizmu a fašizmu, exoterické a ezoterické prvky fašistickej ideológie, parafašistické režimy, fašizmus v porovnaní s radikálnou alebo konzervatívnou pravicou, vznik organického ‘integrálneho’ nacionalizmu, atď. - je zmienených tak útržkovite, že si ich bežný čitateľ vôbec nemusí všimnúť a poriadne ‚stráviť‘. Tieto aspekty by si určite zaslúžili viac miesta.

Čo je ešte nešťastnejšie, kniha sa príliš nevenuje problematike fašizmu a pravice a ľavice, čo zamrzí o to viac, že práve toto je medzi laickou verejnosťou (keď už nie medzi odborníkmi) kontroverzná a diskutovaná téma. Autor samozrejme rozoberá snahu fašistov vidieť samých seba ako tretiu cestu medzi kapitalizmom a komunizmom, ale možno by bolo bývalo lepšie venovať sa téme hlbšie. Na strane 246 sa napríklad dočítame, že NSDAP sa síce označovala na socialistickú, týmto sa ale vraj ‘nemáme nechať zmiasť’, pretože to nebol ‘socializmus v modernom slova zmysle.’ V akom zmysle teda nacisti sami seba chápali ako socialistov sa už nedozvieme.

Prvé kapitoly knihy sú naviac premenlivej kvality. Po vynikajúcom predhovore a rovnako vynikajúcej prvej kapitole (Čo je fašizmus?) nasleduje časť, ktorá vymenúva niektoré aspekty teórií fašizmu a ktorá na zhruba 30 stranách združuje zrejme všetko, čo sa nevošlo inam – pár strán tak dostane fašistický entuziazmus a mesiášstvo, ideológia verzus politický program, konšpiračné teórie, fašizmus a mládež, ako sa z človeka stane fašista, členovia fašistických hnutí a fašizmus ako politické náboženstvo. Všetko síce zaujímavé, ale preberané veľmi zrýchlene a stručne. Výnimkou je skvelá podkapitola o štrukturálnych chybách fašizmu, teda o tom, prečo fašizmus nikdy nemôže fungovať ako politický systém a ktorá si zaslúži, aby bola šírená všade, kde sa dá.

Kapitola o koreňoch a inšpiráciách fašizmu je rovnako bohužiaľ iba priemernou časťou inak veľmi solídnej knihy. Autor opäť na veľmi malom rozsahu (30 strán) preberie všetko od starovekého Grécka, Platóna, Machiavelliho (?) a Hobbesa (?) až po kultúrnu krízu fin-de-siecle, eugeniku, rasizmus a Spenglera. Dá sa iba opakovať, že menej je niekedy viac a je to o to väčšia škoda, že mohla byť jednou z najsilnejších častí knihy.

Čo je ešte nešťastnejšie je, že kniha, určená bežnému čitateľovi, vôbec neobsahuje širší politický kontext doby – niečo, s čím si mimochodom Payne poradil veľmi dobre. Slabosť liberálne oligarchických režimov, zrod masovej politiky a nových foriem politickej organizácie a režimov na pravej i ľavej časti ideového spektra, ideologický vývoj a vôbec politické zmeny v období 1870-1914 je niečo, čo je pre pochopenie fašizmu podľa mňa kľúčové, všeobecne málo známe a je teda veľká škoda, že tu vo veľkej miere chýba.

A napokon, v knihe, ktorá má za cieľ zorientovať čitateľa v bludisku protichodných vysvetlení a objasniť podstatu fašizmu, by sa určite zišiel aspoň stručný prehľad jednotlivých interpretácií fašizmu a historiografie fašistických štúdií vôbec, rovnako ako aspoň krátke pojednanie o kritikách, ktoré sa voči teórii Rogerovi Griffinovi zniesli, keďže jeho teórie neboli (a stále nie sú) prijímané úplne bezproblémovo.

V skratke tak kniha, ktorá chce byť spojením rigoróznej metodológie a širšieho historického prehľadu, nakoniec nerobí úplne s úspechom ani jedno. Metodologicky sú totiž Griffinove špecializované monografie určite prepracovanejšie a systematickejšie a ako prehľadová štúdia má kniha príliš obmedzený záber. Pre bežného čitateľa však každopádne platí, že pozitíva publikácie s prehľadom prevažujú nad akýmikoľvek negatívami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď vypovedal na NAKA: Pýtal som sa na kauzu Skripaľ

Analytika polícia obvinila v utorok z ohrozovania utajovaných skutočností.


Už ste čítali?